Príbehy o chorvátskych ovčiakoch
Romićove spomienky
Autentický opis prvého stretnutia prof. Romića s chorvátskym ovčiakom. Prof. Romić sa najväčšou mierou zaslúžil o medzinárodné uznanie plemena chorvátsky ovčiak v jeho pôvodnej podobe (uverejnené v časopise „Moj pas“, apríl 1974).
„Jedného dňa, pred 38 rokmi, keď som ako okresný veterinár pracoval v Djakove, vydal som spolu s kolegom agronómom do terénu. Sálala letná horúčava a my sme sa skryli do tieňa pod hustý dub na dedinskom pasienku. Pamätám sa, akoby to bolo dnes: opodiaľ bola studňa a neďaleko nás sa páslo stádo hovädzieho dobytka. S mladíckym nadšením a nerozvážnosťou som poponáhľal k stádu, aby som si ho obzrel zblízka.
Netušil som, že sa medzi kravami pasie aj zákerný býk. Zrazu som len začul pastierove výkriky. Oproti mne sa rútil obrovský býk. Nemajúc na výber, zahol som smerom k studni, preskočil som jej drevenú ohradu a schúlil som sa na mostíku, z ktorého dobytkári napájali dobytok.
Rozdráždené býčisko začalo obiehať okolo ohrady a rozširovať nozdry, aby ma vyňuchalo, čo sa mu aj podarilo. Rozbehol sa do dosiek ohrady, ktoré popraskali ako triesky. Zdesený som sa prekoprcol do murovaného otvoru studne, kde som ostal visieť na rukách asi desať metrov nad vodou. Zviera sa však vtedy ešte viac rozdráždilo. Kľaklo si na predné a besne revúc sa začalo rohmi približovať k mojim rukám. Keď som vtom v diaľke začul piskľavý štekot psa, ktorý sa približoval. Býk zneistel a jeho výpady začali ustupovať. O chvíľu som pochopil, že psík zaútočil na môjho protivníka napadajúc ho zo všetkých strán. Býk sa vzdialil od studne a ja som bol zachránený.
Keď ma zoslabnutého agronóm a dobytkár vytiahli na trávu, a keď som sa vzpamätal zo smrteľného strachu, obrovské býčisko bolo pred malým čiernym psíkom krotké ako baránok. No predstaveniu ešte nebol koniec. Pastier vydal príkaz: „Dragica (tak sa fenka volala) hryz Milonju do chrbta !“ Psík vyskočil Milonjovi (tak sa volal býk) na chrbát a začal ho hrýzť tak, že z neho padali chlpy. Keď sa vyčerpaný býk dotackal k stádu, požiadal som pastiera, aby trest ukončil. Takto mi chorvátsky ovčiak zachránil život.“
Preklad M.Mračka
Vojnový príbeh
Vojna ako nehumánny, neracionálny a necivilizovaný spôsob vzťahu medzi národmi u človeka bojovníka vyvoláva najviac vášni a impulzov.
V tej ukrutnosti, napätí a strachu, sú aj vojaci pripravení konať všeobecne prijateľné humánne činy. Často sme v televíznych správach videli, ako vojak v prvej obrannej línii nesie v náručí opustenú mačku, pri nohách má opusteného a osamelého psa alebo v rukách drží zraneného vtáčika.
Na Novogradišskom bojisku v dedine Poljane si vojak 108. Slavónsko-brodskej brigády Mata všimol vyhladovanú čiernu kučeravú fenku, ktorá sa vo dne ľuďom vyhýbala a až navečer sa vydávala na obhliadku dediny. Každé ráno sa odtiahla do šopy, v ktorej bolo nahádzané drevo. Vediac, že je to jej úkryt, niektorí vojaci jej prinášali jedlo, kým iní búchali po drevách, aby ju vyhnali. Keď ju chcel raz jeden vojak vytiahnuť z driev, ona sa vzoprela a rázne mu dala najavo, že je to jej teritórium.
V noci Gara, tak ju volali, na akýkoľvek šum hlasne zaštekala a tak dávala službukonajúcemu na známosť zmeny v okolí. Mata, znalec psov, keď mal počas dňa čas, si sadol k drevám, vediac, že je Gara medzi nimi a pravidelne sa jej kľudným hlasom prihováral. Občas jej prinášal aj potravu. Jedného dňa, kým si na drevách čítal noviny, spozoroval, že Gara pomaly vylieza z driev, najprv opatrne a neskôr stále uvoľnenejšie. Pomaly sa k nemu približovala. Mata na ňu miernym hlasom prehovoril a zatvoril noviny. Gara teraz už úplne uvoľnená sa tlačila k jeho nohám žiadajúc, aby ju hladkal po hlave.
Po niekoľkých dňoch sa Gara voľne prechádzala po dedine vo dne aj v noci. Matu desať dní nebolo, lebo ho vystriedala druhá smena. Gara znovu zaliezla do driev. Keď sa Mata vrátil na bojisko, Gara opäť slobodne chodila po dedine. To sa zopakovalo niekoľkokrát, ale Mata vedel, že sa blíži čas rozlúčky a koniec priateľstva. V ten deň Mata Gare povedal, že sa viac nevráti. Gara sa od Matu nevzďaľovala, akoby cítila, že sa deje niečo veľké. Mata jej ponúkol cestu do neznáma. Naložil ju do kamióna plného vojakov bez toho, aby ju priviazal a ona, ktorá sa predtým bála všetkého a všetkých, sa pri Matových nohách cítila bezpečne a nevadil jej ani hluk, ani piesne a ani občasná streľba. Gara bola privezená do Slavónskeho Brodu a potom do dediny Trnjanske Kute, kde dnes žije.
IRIS BENE?
Slavonski Brod, 29. januára 1993
Preklad M.Mračka
Štvornohý terapeut
Písal sa rok 1993 a pre mnohých utečencov z Bosny sa moje malé nemecké mestečko stalo dočasným útočiskom. Väčšinu z nich tvorili bosnianski Chorváti. Mala som 16 a zamilovala som sa do jedného z nich. Boli sme prvým chorvátsko-nemeckým párom v mojom mestečku, a tak sme museli bojovať s mnohými predsudkami, ale netrvalo dlho a ostatní nás nasledovali.
O tri roky sa vojna v Bosne a Chorvátsku skončila. Môj snúbenec a ja sme sa chystali na náš prvý výlet do Chorvátska, kde sme sa plánovali vziať. V tom čase som už hovorila plynulo po chorvátsky.
Prvý raz v živote som na vlastné oči videla zničené a spustošené dediny. Už to neboli len zábery z televízie, ale krutá realita. Až vtedy som pochopila krutosť vojny a to, aké psychické následky vojna zanechala na ľuďoch, ktorí sa s ňou stretli zoči-voči. Vojnová trauma sa prejavovala aj u môjho snúbenca, avšak nikdy o vojne nerozprával. Nevedela som, čo je postraumatická stresová porucha (PTSD), teda lepšie povedané, nevedela som, že má svoj názov.
Vzali sme sa v Záhrebe, v jeden horúci letný deň v roku 1996. Každý, kto pozná chorvátske horúce letá, vie, o čom hovorím. Zdá sa, že naše manželstvo bolo už od začiatku odsúdené na neúspech – už 10 dní po našej svadbe si na mne po prvý raz vybil svoj hnev. Bol opitý, prišlo k roztržke a zrazu som pocítila úder jeho ruky na mojom líci.
Neopustila som ho. Stále sme žili v Chorvátsku a nemyslela som si, že sa to ešte niekedy zopakuje, ale zopakovalo. Zostala som s ním do januára 2002. Moja dcéra sa narodila v roku 2000. Hovorila som si, že ide o sporadické incidenty, ale inak nám je spolu fajn. Rovnako ako on, aj ja som sa rýchlo naučila blokovať traumatické udalosti a blokovala som toho dosť.
Avšak až do momentu, keď svoj hnev obrátil proti našej dcére, ktorá mala vtedy iba 18 mesiacov. Vtedy som vedela, že musím odísť. Odsťahovala som sa aj dcérou k rodičom a 6 mesiacov po našom rozchode som počas dovolenky v Holandsku stretla svojho druhého manžela. Po rozvode som sa presťahovala do Holandska a v roku 2004 som sa znovu vydala. Moja dcéra má môjho nového manžela veľmi rada, je pre ňu otcom. S jej biologickým otcom nie sme veľmi v kontakte.
Spomienkam však neuniknete. O tom som sa presvedčila tvrdým spôsobom. Mávala som nočné mory, prenasledovali ma spomienky a trpela som depresiou. Nedôverovala som ľuďom a ťažko som si nachádzala priateľov. Moja dcéra vyrástla a začala sa stále viac pýtať na svojho biologického otca. Bez ohľadu na to, čo sa udialo, záležalo mi na tom, aby bola hrdá na svoj miešaný pôvod.
Jedného dňa som počas surfovania na internete natrafila na holandský psí útulok, do ktorého privážali psy z Chorvátska. Pomyslela som si, že keď viem po chorvátsky, mohla by som takému psovi pomôcť. Manžela som rýchlo presvedčila, a tak sme sa v jeden daždivý deň v marci roku 2008 vybrali na cestu dlhú 200 km, aby sme si vybrali dva psy a určite toto rozhodnutie neľutujeme.
Keď pracovník útulku priniesol čierneho strapatého psíka, bola to láska na prvý pohľad. Mal oči mandľového tvaru a okamžite si vytvoril puto s mojou dcérou. Robil všetko preto, aby nás presvedčil o tom, že práve on je naším perfektným psom a jemne odstrkoval ostatné psy. Mal 6-8 mesiacov a bol tak rozkošný, ako len psík môže byť. Nevedela som, že je to chorvátsky ovčiak. Pracovník nám povedal, že je to kríženec border kólie. Z útulku sme si vzali aj nemeckú ovčiačku Gitu, elegantnú 8-ročnú dámu. Otto, malý čierny psík, ležal v lone mojej dcéry počas dlhej cesty domov.
Spočiatku sa Otto bál všetkého a všetkých okrem nás, aby som ho socializovala, začala som ho brávať všade so sebou. Pomohlo to. Otto sa postupne prestal báť ľudí, ktorí má často zastavovali a pýtali sa, akej je rasy. Tak som sa ľahšie dostávala do kontaktu s ľuďmi a postupne zmizla aj moja ostýchavosť. Otto vždy vycítil, keď ma trápili spomienky a začal mi podávať packu alebo ma oblizovať, aby ma rozveselil. Čoskoro ma spomienky na minulosť prestali prenasledovať.
Avšak skutočné prekvapenie na nás ešte len čakalo... jedného dňa som počas surfovania na internete naďabila na fotku chorvátskeho ovčiaka. Psík na nej vyzeral úplne ako náš Otto, a tak som sa začala viac zaujímať o toto plemeno. Všetko sa do bodky zhodovalo, vrátane kupírovaného chvostu. Rozhodla som sa preto poslať niekoľko Ottových fotiek Alenovi, chovateľovi chorvátskych ovčiakov, ktorý potvrdil moje tušenie. Otto je chorvátsky ovčiak, pravdepodobne čistokrvný. Nikdy predtým som takého psa nevidela, ani v Chorvátsku.
Neexistuje logické vysvetlenie, prečo si nás Otto v útulku vybral za svojich nových pánov. V útulku bolo 200 psov. On tam bol jediný chorvátsky ovčiak a jasne ukázal, že chce, aby sme moja dcéra a ja boli jeho novou rodinou. Otto má rád aj môjho manžela, ale oveľa viac je naviazaný na moju dcéru a mňa. Sprevádza nás ako náš tieň. Vycítil vari vtedy v útulku naše spojenie s Chorvátskom? Čo ho k nám ťahalo? Kiežby vedel hovoriť a mohol nám to povedať, ale myslím si, že to už navždy zostane jeho tajomstvom....
Napísala Sonja Preklad M. Mračka